Die Arbeit beschäftigt sich mit einem besonders aus dem mittleren Donauraum bekannten frühmittelalterlichen bis neuzeitlichen Bestattungsbrauch, bei dem Sicheln als Grabbeigaben verwendet worden sind. Dafür wurden exemplarisch alle publizierten Gräber mit Sicheln aus der Slowakei untersucht und Zusammenhänge mit dem Sozialstatus der Bestatteten herausgearbeitet sowie allmähliche Veränderungen dieser Beigabensitte seit dem hohen Mittelalter festgestellt. / This work is dealing with a burial rite using sickles as grave goods, which occured particularly in the middle Danube region from early medieval up to early modern times. A systematic analysis including all published graves containing sickles from the area of today Slovakia led to an interesting relation to the social status of the buried persons and further results concerning chronological changes of this phenomena. / Práca sa zaoberá s kosákmi ako časť hrobového inventáru v stredoveku (Obr. 8). Doterajšie bádania navrhovali rozdielne interpretácie tohto pohrebného zvyku. Kosák v hroboch bol vysvetlovaný ako zbraň, prípadne súčasť bojovníkov alebo jazdcov (Obr. 6), ako osobné pracovné náradie mŕtveho alebo ako predmet s ochrannou-magickou funkciou. Systematické vyhodnotenie všetkých hrobov, v ktorých sa našli kosáky na území celého Slovenska vynášalo d’alšie výsledky čo sa týka tejto problematiky. Základ analýzy tvorilo 87 hrobov s kosákmi z 37 nálezisk (Obr. 1 a 2). Medzi tými sa nachádzalo aj 8 novovekých hrobov z 16.-18. stor., ktoré kvôli nedostatočným údajom zohrali len podradnú úlohu. Hroby, v ktorých sa nachádzal kosák boli rozčlenené do 5 časových skupín, aby bolo možné sledovať chronologické vývoje (Obr. 3). Vyhodnotenie ukazovalo, že mŕtvi pochovaní s kosákmi, boli často vystrojovaní s mnohými d’alšími predmetmi (Obr.7). Približne jedna tretina sa ešte vyznamenala nezvyčajne početnými a cennými predmetmi pohrebného inventára a nákladnou úpravou hrobovej jamy s neobyčajnými rozmermi a s drevenými konštrukciami. Mŕtvych pochovaných s kosákom teda musíme zaradiť do vyššej polovice sociálnej hierarchie, čo hroby z avarskej a veľkomoravskej doby najzreteľnejšie ukazovali. Pohrebné zvyky sa potom pod vplyvom prenikavej kresťanísacie zjetnotili a sociálne rozdiely boli menej poznateľné. Význam kosákov v hrobe by teda mohol súvisieť s vyšším sociálnym postavením mŕtveho. Lenže kosák kvôli jeho svojej malej hmotnej hodnote nemôže platiť ako prestížny objekt a musíme vziať do úvahy jeho symbolické reprezentovanie sociálneho statu alebo bohatstva. Avšak kosák aj ako predmet hrobového inventára, zostal pre všetkých viditeľné poľnohospodárské náradie, mohli by sme ho interpretovať napríklad ako symbol pozemkového majetku. Zatiaľ ale chýbajú ešte presné informácie o vývoji vlastníctva a pozemkového pánstva v strednodunajskej oblastí z ranného stredoveku, ktoré by mohli pomôcť d’alej v tejto súvislostí. Vyhodnotenie d’alej ukazovalo, že zvyk, dať kosáky do hroba sa menil v priebehu storočí. Na to poukázalo najprv zreteľné zmenšenie mužských jedincov pochovaných s kosákom (Obr. 9) a častejší výskyt neúplných kosákov (Obr. 10). Okrem toho sa menilo uloženie kosáku v hrobe. Na začiatku boli prevažne uložené do pánvy. Neskôr, predovšetkým od pokročilého 10. stor. až do novoveku sa vyskytli na rozdielných miestach v hrobe (Obr. 11). Pôvodný význam sa teda pravdepodobne menil alebo bol stratený.